God Help Me... - Články

Späť v plnej sile...?

Sun, 29 May 2011 09:57:55 +0200

Tak v plnej sile určite nie, čo si budeme klamať, ale som rada, že som určitým spôsobom späť. Veľakrát som si už stihla otvoriť blog.cz a začala písať článok, na koniec som však všetko zavrhla a radšej sa odhlásila. Múza odo mňa ušla na 100 honov, teda ohľadom článkov na blog, a nechala ma len tak civieť do obrazovky.
ALE!

Rozhodla som sa tú protivu nájsť a dovliecť ju domov za uši a predstavte si, skrývala sa len neďaleko v lesoch smerom do Rožňavy. No nie je to povznášajúce? A vraj sa chcela hrať schovávačku. MRCHA! Určite si tam niekde užívala, kým ja som premýšľala čo dať do článku. Vykatrovať ju!

Ale to je o inom :)

V prvom rade: môj venček v decembri dopadol vynikajúco, o čom už síce určite viete, ALE! nie je na škodu vám to pripomenúť ;) Ešte raz by som si na ňom určite zatancovala, ale tentokrát bez rodičov a zbytočných hostí. Jednoducho my, trieda, kolektív... to by bolo úžasné, nie? :)

V druhom rade: moja polička s knihami sa deň čo deň rozrastá (fajn, toto je trošku prehnané), tak teda - mesiac čo mesiac a mám v nej úctyhodných... no fajn, neviem presný počet kníh v mojej izbe, ale je ich hojne vyše stovky ak nie viac :)

V treťom rada: mám celkom úspech so svojim blogom Whisper of my mind..., ktorý je venovaný práve knihám a neskutočne ma to teší! :)

V ďalšom rade: o fan stránke o Robertovi viete, mám však i novú, ktorá je venovaná úžasným Hrám o život a tí, ktorí ich nepoznajú by sa mali hanbiť! Táto trilógia je ozaj dokonalá a musím povedať, že sa neskutočne teším na film, ktorý príde do kín v marci budúceho roka. Tešíte sa so mnou? Snáď jo! Ak nie, vaša smola :P A aby som nezabudla, keď sa tam chcete dostať, klik TUUUU :)

Ja sa teraz idem bifliľ, ale predtým ešte odniesť zošity kamarátke. Vo štvrtok sa mi totiž vydávala sestra, tak mi ich požičala, aby som si mohla dobrať učivo. Niežeby bola pre mňa chémi a fyzika lákavá... a to už nehovorím ani o angličtine s Bobrom (nevolá sa tak, my ho tak prezývame). Ešte že mám takú pevnú vôľu voči znechuteniu, inak by som už angličtinu nenávidela :D

A ešte na koniec: už som stiahla dve knihy v angličtine! A som z toho jazyka nadšená! :D

Tak sa teda majte všetc ikrásne, snáď i u vás svieti slniečko tak krásne! :)

S pozdracom Crania :P

Samovražda hovorí o zbabelosti, nie o sile!

Mon, 24 Jan 2011 18:37:03 +0100

Na počudovanie som sa pri téme na tento týždeň slabo pousmiala. Samovražda. Premýšľam, či ide o motiváciu k nej, alebo mal tím len pesimistickú náladu, alebo sa chcel pobaviť? Ach, nemám poňatia čo viedlo k navrhnutiu tejto témy, ale chytro sa chytám stebla trávy a píšem ako o život :)

Spomínam si na deň, keď mi kamarátka písala, že jedna jej kamarátka sa zabila. Nikto nevedel prečo, len ju to neskutočne bolelo. Keď som sa o tom rozprávala s mamou a povedala jej, čo by urobila, keby že skočím zo strechy, alebo si podrežem žily, dostala som len a len chladné slová, ktoré boleli, ale zároveň mi otvorili oči dokorán ako nič predtým:

"V deň, keď niečo také urobíš, prestaneš byť mojou dcérou. Vieš prečo? Pretože ľudia, ktorí toto urobia chcú len ublížiť a robia to s myšlienkou, že tým živím ukážu. Dokážu však len svoju slabosť a pokiaľ by si niečo také urobila, len by som bola sklamaná. Nič viac, nič menej."

Mnohí si pomyslíte: to že jej povedala vlastná matka?, ale ja som za tie jej slová vďačná. Predtým som nad samovrahmi premýšľala ako nad niekým, kto nabral odvahu odísť. Ale keď mi povedala svoj uhoľ pohľadu... nie je to vlastne tak? Akékoľvek máme problémy a pomyslíme na žiletku alebo 11. poschodie, uvedomíme si čo by sme mohli stratiť. O čo by sme mohli prísť. Uvedomuje si to však i ten, ktorý sa rozhodol ukončiť svoj život?

Pamätám sa na deň, keď som sama držala nôž pri mojich žilách na predlaktí a plakala. Prudko som ho odhodila a rozplakala sa ešte viac. Nie za to, čo som chcela urobiť, ale za svoje myšlienky, ktoré sa mi ronili hlavou. Jedna moja časť hovorila: ...si zbabelec! Zatiaľ čo druhá kričala: ...si silná! Nevedela som komu veriť, v hlave sa mi len ozýval hlas mojej mamy z onoho dňa: ...prestaneš byť mojou dcérou.

V ten deň som si uvedomila, aká som bola zbabelá. Chcela som využiť smrť len a len preto, aby som sa viac už nemusela trápiť. Preto, aby som ostatným vrátila tú bolesť, ktorú som pociťovala pri tom, ako mi dávali imaginárne facky. Nie, nebol to dôkaz sily, bol to dôkaz mojej hlúposti. Každý deň keď vstanem pristúpim ku zrkadlu a usmejem sa na seba. Pretože viem, že som sa otočila tej zbabelosti chrbtom a nikdy viac nepomyslím nato, ako by som mohla napomôcť samej sebe k tomu, aby som sa už viac nenadýchla. Predsa len vzduch v pľúcach je taký príjemný a pocit, keď sa ráno človek zobúdza v posteli a slnko mu svieti do očí, je hrejúci... napriek tomu, že naň nadávam :)

Čo teda usudzujem?

Samovražda je prejavom hlúposti, zbabelosti a toho, že silou mocou chceme dokázať, aký sme silný, ale malá dušička nám hovorí, že to tak vôbec nie je. Raz každý z nás predsa umrie, všetci raz budeme ovoniať fialky odspodu, ale kto mi povie dôvod, prečo tomu máme napomôcť? Život je krásny, napriek všetkým fackám a bolestným spomienkam. A treba ho žiť, pretože taký život ako je tento, už viac nezažijeme.

Někteří lidé nedělají chyby, protože se nikdy nepokusili dělat něco, co stojí za to. (Johamm Wolfgang Goethe)

Sat, 22 Jan 2011 14:08:06 +0100

Někteří lidé nedělají chyby, protože se nikdy nepokusili dělat něco, co stojí za to.

(Johamm Wolfgang Goethe)

Musím povedať: och, aký priznačný citát, pre moje momentálne duševné rozpoloženie! Chýb som urobila more, dokonca boli i nesmierne bolestivé, vážne to teda znamená, že som robila niečo čo stálo zato? Bohužiaľ, je to preč, zmizlo to a ja v duši pociťujem len prázdnotu, ktorá sa pomaly napĺňa niečím neznámym...

Prvé kroky sú vždy najťažšie, človek sa potkýna, ale napriek tomu ide ďalej a jedného dňa, ani nevedno kedy, sa rozbehne a nevie už zastať. Čo by som k tomu mala dodať? Nie je to tak? Z každej jednej chyby sa človek spamätáva podobne. U mňa to tak jednoznačne je, neviem ako u vás - ostatných :) Ale ja som sa po každej jednej chybe, ktorú som urobila a pociťovala vo vnútri svojej duše, začinala spamätávať pomaly, ale nakoniec som začala opäť dýchať.

Dnes celý večer preplačem a na druhý deň opäť idem. Čo by som k tomu mala povedať? Všetky tie pocity zo seba vyplavím a potom je to okey. Opäť sa zabávam, opäť žijem... v duši mi zvoní šťastie a na tvári sa mi odzrkadľuje úsmev. Priznávam, nie som maximálne zmierená, ale z veľkej časti áno, pretože viem, že to čo sa stalo sa už neodstane.

Teraz v tejto rýchlosti mi napadlo niečo, čo som čítala mnohokrát: Neži pre včerajšok, pretože ten už minul. Neži pre zajtrajšok, pretože nikto z nás nedokáže čítať v knihe osudu. Ale ži pre dnes, pretože len okamih, ktorý momentálne prežívaš dokážeš ovplyvniť.

Čo naň poviete? Mne sa neskutočne páči a priznávam, snažím sa ním riadiť, i keď to nejde vždy len tak ľahko.

A čo k citátu, ktorý je témou tohto článku? Nebojte sa vlastných chýb, posúvajú vás dopredu a akokoľvek vás bolia, vždy vám napomôžu rozvinúť vašu dušu. Nato nikdy nezabúdajte. A prečo vlastne padáme? :) Aby sme sa opäť naučili vstať... :)

Ak sa tie dvere raz zavrú, viac ich neotvoríš...

Sat, 08 Jan 2011 17:07:56 +0100

Téma týždňa, ktorá ma ako-tak zaujíma a všimnem si ju až dnes? Mala by som sa hanbiť!

Ale čo by som vlastne týmto smerom povedala? Celé veky sa už diskutuje o tom, či vlastne nejaký pomsrtný život existuje (nikto to samozrejme nepotvrdí, nik sa VRAJ nevrátil... bohvie kde je pravda, možno o tom ľudia len neradi hovoria ;)) a či máme vôbec dušu a bla bla bla.

Môžme však s istotou povedať, že v dnešnej dobe ešte stále neexistuje elixír mladosti, ktorý by nám daroval večný život. Každý z nás raz zomrie a bude ovoniať fialky odspodu. Možno nie je práve príjemné ležať naveky v stiesnenom priestore rakvy (ľutujem tých, čo majú klaustrofóbiu a náhodou sa duša uväzní v ich tele... nechcela by som to zažiť). Ale viete, ja sa dám radšej spáliť - je to starý zvyk Slovanov, sme súčasťou tohto národu, tak prečo nedovoliť, aby môj popol rozsypali na posvätnom mieste, na mieste, ktoré má pre mňa neskutočný význam? :) Vrátim sa tam, odkiaľ som vzišla - do zeme. A nič mi nebude brániť priamemu splynutiu, ako tomu bráni rakva. Verte mi, či nie, rakva vám nedovolí splyňuť so zemou tak ako vám to nedovolí urva, v ktorej je uchovaný popol vášho tela. Pozostatok toho, že i vy ste tu niekedy žili :)

Poviem vám jednu morbídnu vec: chcem síce, aby moje pravnúčatá vedeli, že som žila (ak dovtedy nebude koniec sveta (nie, na 2012 nenarážam :D)), ale zároveň sa chcem vrátiť tam, odkiaľ som vzišla - takže nejaký menší pamätník, alebo urna, v ktorej by mal byť údajne môj popol a ja niekde v lese :)

Viete, posmrtný život možno nie je práve to, čo si myslíme, že je. Existuje veľa verzií: astrálny svet, v ktorom naša duša zmizne, alebo peklo a nebo, reinkarnácia... ale je to ozaj pravda? Ktohovie, nemôžme si byť ničím istý. Ja osobne verím v delenie duše, inak by nemohlo byť toľko ľudí, keď ich kedysi bolo oveľa menej. A keď sa mužská časť so ženskou časťou spojí, vznikne nezničiteľné puto, ktoré my nazývame láska - a čo ak to je len pocit spojenie? :)

Ktovie.

Viac týmto smerom asi nepoviem, pretože je to podľa mňa zbytočné. Každý máme svoj názor na vec, ale pamätajme nato, že naše telo je len schránkou, nič viac, nič menej. A preto nepotrebuje po smrti extrémnu starostlivosť - i preto sa chcem nechať spáliť, nechcem mať pocit, že moje telo bude raz niečo ako pamätník, ku ktorému budú chodiťmoje pravnúčatá s tým, že som preč. Pretože to nie je pravda, nechám na svete odkaz, ktorý si bude rodina pamätať - ale nenechám ho prostredníctvom tela, ale duše - teda práce, ktorú som počas života vykonala. Myšlienok, ktoré som povedala, objatí, ktoré som rozdala a úsmevo, ktoré povzbudili.

Nie je snáď to cieľ nášho života? :) Telo je len nebadaný faktor toho, čo sme tu po svojej smrti nechali. Je toho oveľa, oveľa viac... :)

Escape The Fate - My Apocalypse

Sat, 08 Jan 2011 16:56:22 +0100

Skupina hrajúca post-hardcore a metalcore mi padla do oka, keď som si pozrela fan made trailer na knižku Hush Hush (Becca Fitzpatrick), ktorý môže nájsť hore v menu (taktiež ide o video týždňa na Whisper of my mind... :)). Nemôžem si pomôcť, ale pieseň použitá v traileri mi neskutočne učarovala a okamžite som si ju našla na YT a počúvala ju dokola a dokola a dokola a nechala sa unášať jej dokonalými tónmi!

Skupinka sa sformovala v Las Vegas v USA. Oficiálny počet členov je 4 a vydali už spolu 3 albumy :) Pokiaľ by ste sa chceli dozvedieť viac, a viete po anglicky, šup-šup SEM :)

Official site :)

Príjemné počúvanie ;)

You and me...

Sat, 01 Jan 2011 18:20:28 +0100

Dušu mi trhá snáď na kusy. Mám sa tak dokonale a pritom tak na nič!

Včerajšok bol dokonalý a pritom... neviem čo sa deje. Bolí ma všetko, bolí ma celé moje ja a ja jednoducho... nevládzem. Vždy som si vravela, že lásku jednoducho hľadať nebudem, že je to zbytočné. Ale teraz... je tak blízko pri mne, láme mi to srdce vo dvoje a ja to jednodcuho nezvládam.

Snažím sa dýchať, včerajšok bol krásny, ale... bolí ma to, že nikdy spolu nebudeme. A čo keby aj áno, ale...

Nie. Neviem načo toto celé vlastne píšem...

Šťastný nový rok vám prajem :) Všetkým... :)

Už len denník... :)

Sat, 25 Dec 2010 20:24:13 +0100

Zmizli zo stránky dve rubriky. A to rubrika venovaná filmom a knihám :) Vytvorila som si samostatný blog na blogspot.com, kde sa budem venovať práve týmto dvom veciam (výhradne len týmto dvom a možno hudbe), takže tým pádom je zbytočné to dávať na 2 miesta :) Link nájdete i v obľúbených stránkach, ale nahodím ho i sem do článku :) Dúfam, že vám to nebude vadiť, ale chcem si to urobiť prehľadnejšie a tu písať len takz. plnohodnotné články bez toho, aby som komentovala knihy a filmy :) Je to zbytočné :)

Whisper... :)

P.S.: Na blogspot.com stále používam svoju starú prezývku Stormy :) Ale som to ja :)

Vysoké, nízke, na zimu či leto... proste BOTY!

Fri, 24 Dec 2010 18:59:59 +0100

I ja som len žena, ktorá sa nechá občas unášať vlnami módy, ktoré jej nedajú pokoj. Vyžívam sa v pekných tričkách či svetroch. Rada sa prehrabujem medzi šálmi či čiapkami (mám zopár krásnych exemplároch, keďže som na šáloch a čiapkách závislá), ale predsa len to nie je vrchol môjho sveta...

Najviac asi milujem TOPÁNKY!

Vysoké, nízke, s platrofmou či ihličkami. Na leto, zimu či jar. Čižmy po členky, alebo nad kolená... je síce pravda, že toľko topánok síce nevlastním, ale napriek všetkému ich milujem a je zopár exemplárov, ktoré túžim mať vo svojom botníku... :)

Pod stromček som síce žiadne nedostala, ale nejako extra ma to netrápi... predsa len život nie je len o topánkach (ale zato som dostala 2 nááádherné svetre a plus k tomu štýlový šál s rukavicami, čo viac si môže žena priať?) :)

Ale viete prečo mám tak rada topánky? :)

Sadnú vždy. Či priberiete, schudnete. Vytvoria úsmev na perách, keď máte zlú náladu a potešia i keď beháte po obchodoch. Jednoducho topánky sa ženám nikdy nezunujú. Mne teda určite nie!

Kúsky, ktoré by som neskutočne rada vlastnila....

1. kúsok

Jemné, strieborné, neskutočne vysoké, ale... nádherné! Čo mám povedať okrem jedného neskutočného: ACH! ? :) Asi nič iné. Nádherné :)

2. kúsok

Asi neskutočný rodziel oproti predchádzajúcemu modelu, ale napriek tomu mi nemôžte povedať, že nie sú okúzľujúce :)

3. kúsok

Niečo podobné tomu kúsku predtým... :)

4. kúsok

Čižmičky :) Semišové a k tomu ešte i huňaté :D Pamätám si, že kamarátka mala niečo na ten štýl, nesmierne som jej ich závidela... :) Keďže však ide o najlepšiu kamarátku, nevadilo mi to. Aspoň som tie topánky videla na počkanie každý deň :) :D

5. kúsok

Vysoké steely, po ktorých túžim už pekne dlho! Doma mám len 10 dierkové... samozrejme ich mám neskutočne rada ,ale predsa len... máte pravdu! Veľa viazania, ale aj tak ich chcem! :D

6. kúsok

Číňany nikdy nevyjdú z módy a vždy sa budú vynovovať. Čierne, farebné, vzorované. So šnúrkami, bez šnúriek... s nápismy, s obrázkami. Jednoducho aké len budete chcieť! Najnovšie ich dokonca môžte zohnať i na podpätku, platforme či normálnom. Nízke, či vysoké (myslím aká vysoká je látka v pomere ku nohe ;)). Jednoducho - číňany sú číňany! :)

P.S.: A nikdy nezunujú, vždy bude skvelé ich nosiť a vždy zdvihnú zaručene náladu! A pripomínajú nám veci, ktoré sme prežili... predsa len bežne sa von zabaviť v štekloch (do mesta/dediny) nechodíme ;)

7. kúsok

Botasky, tiež v rôznych farbách a prevedení :) Neskutočne pohodlné a úprimne: každodenné kamarátky! :)

8. kúsok

Chic a pohodlné sandálky... :)

9. kúsok

Žabky nikdy nesklamú. Vhodné do mesta, na kúpalisko alebo do sprchy :) I keď obča sú zradné, keď sa vytrhne remienok, ste v koncoch. Ale za ten risk to stojí, nie? :D

10. kúsok

Papučkýýý... :) Tie sú asi najpohodlnejšie, ktoré všetci nosíme najradšej. A musím sa pochváliť: jedny krásne som dostala i pod stromček! S modrými bobuľami :D :) Papuče nikdy nezradia a v prvom rade nám dávajú na známosť, že sme opäť doma... :) Krása! :)

BONUS

V jednoduchosti je krása, ale tieto topánky sú bohužiaľ prečačkané. Prevečná škoda... občas sa to i preženie a to už nespomínam niektoré modely, z ktorých mne osobne bolo i na zvracanie. Obdiv voči Hollywoodu a jeho výstrelkom! Slovensko ani Čechy na USA nemajú. VĎAKABOHU! Ešteže je tu stále zdravý rozum nás Slovanov :)

Tak teda, topánková maniačka?

Možno!

Vadí?

No a? Každý máme nejakú záľubú, alebo úchylku. Ale som názoru: lepšie sa hrabať v topánkach, ako v sex shope! ;)

Snáď i vy nájdete svoj vysnívaný pár...

...topánok ;)

Crania... :)

So... MERRY CHRISTMAS! :)

Fri, 24 Dec 2010 15:23:23 +0100

Tak sa teda i ja pripajám k vianočným prianiam, ktoré všade odznievajú!

Želám všetkým návštevníkom (náhodným, či stálym) môjho blogu, aby sa poriadne počas večere (obeda, raňajok ;)) najedli, pod stromčekom, aby našli všetko čo si zaželali a od niekoho dostali sladkú pusu pod imelom! :) Pevne verím, že všetko bude také, aké má byť a Vianoce budú vážne sviatkami pohody a pokoja :)

A ženy, nezabúdajte: pri upratovaní sa nepretrhnite ;) Predsa len poznáte ten vtip, ktorý hovorí, že sa Ježiško narodil v chlieve, tak aby sa cítil ako doma? ;) Samozrejme pokiaľ vás to baví, jak je libo, ale zbytočne sa nepretrhnite, je potrebné oddychovať! Nie vždy je taká možnosť, i keď tento rok ide (i budúci) iba o predĺžený víkend :)

Ešte raz všetkým prajem šťastné a veselé! Pevne verím, že spoločne prežité chvíľky s rodinou, pre vás znamenajú tak veľa, ako pre mňa! :) ;) ♥

Crania.... :)

The Lovecrave

Tue, 21 Dec 2010 17:41:48 +0100

Po dlhšom čase som opäť siahla po niečom metalovom, pravom metalovom. Poslednú dobu som totiž počúvala rôznorodé veci, ale nakoniec (ak ste si všimli zmenu videa v menu :)) som narazila na video a v tom sa objavila jedna dokonalá pieseň, ktorú som musela nájsť.

Takto som objavila skupinu Lovecrave :)

Kto vlastne Lovecrave sú?

Ide o taliansku gothic metalovú skupinu, ktorá sa skladá zo štyroch členov. Na hudobnom poli pôsobia od roku 2004 a zatiaľ vydali 2 albumy. Pieseň, ktorú som ponúkla ako ukážku, môžte nájsť na ich druhom albume, ktorý vyšiel práve tento rok pod názvom Soul Saliva :)

Speváčkou v tejto skupine je Francesca Chiara (to meno mi, neviem prečo, znie dokonalo :D). Gitaristom je Tank Palamara (toto mi znie trošku vtipne...), za bubnami sedí Bob The Machine Parolin a na bassovke hrá Simon Dredo (asi môj najobľúbenejší člen, kvôli krstnému menu :D priezvisko pomlčím.. :) každý sa nejako voláme).

Skupina sa pomimo radí i k alternatívnemu metalu/rocku i heavy metalu. Alternatívnemu asi hlavne preto, že ich hudba je vážne rôznoroda. Osobne som otvárala ústa pri počutí refrénu už hore spomínanej piesne, ale pieseň som si napriek všetkému zamilovala. Bola to Láska s veľkým L :D

To je tak z mojej strany asi všetko :)

Ich oficiálnu stránku nájdete TU :) Niečo o speváčke TU :)

Dúfam, že i vám sa aspoň z časti zapáčia a ak nie: nevadí, každý sme iný a počúvame inú hudbu ;)

Áno, bolí viac ako rana do tváre...

Mon, 20 Dec 2010 20:27:12 +0100

Prečítala som si tému týždňa a...

...pichlo ma pri srdci.

Pocítila som nesmiernu bolesť, pretože som si uvedomila čo všetko poslednú dobu trápi mňa. Nebojte sa, viem, že mnohí sú na tom 10x horšie (napr. deti v Afrike, alebo ľudia na onkológii, tí, ktorí o niekoho prichádzajú :)), ale občas si to človek nedokáže pripustiť a vidí len tú svoju prekliatu bolesť, ktorá nechce zmiznúť.

Stalo sa vám už, že ste sa porezali a mysleli ste si, že už je všetko v poriadku? Vtom ste si však niekde obdrali chrastu a opäť tiekla krv. Jazva už nebolí, len pohľad na ňu vám pripomenie čo sa stalo, ale chrasta stále môže odpadnúť skôr, odrieť sa. A takéto chrasty máme i na duši. Jazvy ostávajú, navždy. Znamenajú, že duša ostane poznačená, nebude taká ako predtým, ale žije ďalej, rana sa už neotvorí. Nebude to opäť bolieť, nebude nadávať, že vás štípe. Bude tam, ale bežne ju nebudete pociťovať. Len spomienky vám občas prinesú žiaľ, ktorý ste v minulosti pociťovali, ale už to bude len povrchové.

Jazvy sú lepšie, ako chrasty...

Ale mám byť úprimná? Občas by som radšej za niektoré psychické facky, dostala jednu do zubov. Neskutočne by to bolelo, ale... duši by sa to nedotklo (pokiaľ by samozrejme nešlo o nejaké násilie v rodine, alebo znásilnenie, pri ktorom ranu utŕžite... to je už ďalší otáznik, ktorý kričí: diskusia, diskusia, diskusia!!!).

Ale čo vám poviem... mala som vytknutý členok, 2 týždne som nosila dlahu. Mala som problémy s tlakom. S kolenom. A neviem s čím všetkým. Ale už nato nemyslím. Som v tomto ohľade poriadku. Ale keď som sa pohádala s rodičmi, 2 mesiace sa nerozprávala s najlepšou kamarátkou, takmer prišla o dievča, ktoré mi bolo takmer sestrou... plakala som. Neskutočne. A plakala by som opäť. Rana na duší bolí viac, ako rana do tváre. Krutá pravda. To čo je na duši s vami bude celý život. Telo sa dá dať do poriadku, aspoň ako tak, môžte ďalej žiť s kedysi zlomenou nohou, alebo vykĺbeným ramenom... dá sa to do poriadku. Dokonca sa dá žiť i na vozíčku, i keď vám ten vozíček bude vždy pripomínať čo sa stalo... ale tam hrá rolu i rana na duši.

Nebudem viac hovoriť. Myslím, že všetci vieme ako to je... všetci vieme, čo nás bolí viac.

A ktohovie, možno raz príde doba, keď nás bude viac trápiť zlomená noha, ako strata najlepšieho človeka, ktorý do nášho života vošiel... :)

Pomaly upadám do sveta bláznov...

Mon, 20 Dec 2010 16:57:59 +0100

Pomaly, ale isto. Niekedy premýšľam nad tým ako je možné, že ešte žijem, dýcham... dokážem konať rozhodnutia. Jednoducho sa riadiť podľa seba samej, robiť veci tak ako chcem. Nie, netrpím vidinami. Nenahováram si, že je niečo inak, ako v skutočnosti je. Som realista a snažím sa na svet dívať bez ružových okuliarí, ale občas to už nezvládam.

Vždy sa snažím mať úsmev na perách. Tváriť sa, že je všetko okey... ale niekedy, nech si človek hovorí čo chce, to vážne nejde. Tvrdia mi, že nemám starosti. Že to jediné čo mám na krku je škola. Ale čo ak je pravda niekde úplne inde? Neumyjem riad, je oheň na streche. Nepovysávam dom - opäť. I ja som len človek a mám právo zabúdať, či nie? Mám diár, do ktorého si všetko zapisujem, ale predsa len mi jednoducho niektoré veci vykĺznu z mysle. Kedysi som sa denno-denne s rodičmi hádala. Teraz sa hádam v prvom rade s otcom, nie často, ale hádam. A keď sa už hádama, tak poriadne. Tisnú sa mi slzy do očí. Vždy si poviem: prekúsni sa cez to dievča, bude to dobré. Ignoruj jeho reči...

Ale nedá sa to.

Nedokážem to.

Moje ego mi nedovolí čušať a pritom by to bola občas tá najlepšia voľba.

Ľuďom radím, nech sa usmievajú. Nech ukážu životu, kto je jeho pánom. Nech mu ukážu, že život si môžme žiť ako chceme. Ale sama to občas nedokážem. Snažím sa, pred okolím, ale akonáhle vojdem domov úsmev opadne. To všetko čo som cez deň nosila na ramenách sa na mňa vrhne a nevládzem.

Po mesačnej pauze som sa opäť pustila do kníh. Začala som premýšľať nad tým, prečo nie sú niektoré veci také jednoduché, ako v knihách. Ale potom som si uvedomila, že i postavy riešia svoje problémy, len počas čítania sa zdá, že len luskli prstami a všetko bolo okey.

Želám si občas sa nad veci len tak preniesť. Byť tou múdrejšou, ktorá ustúpi. Byť menej impulzívnou, menej vášnivou a zamerať sa na svoje plusy. Je ich predsa tak veľa... ale občas dve zlé vlastnosti, ktorými ovplývam, prevýšia i 20 plusov, ktoré môžem mať. Je to smutné. Nedokážem to ovládať. Vždy keď si myslím, že som na dobrej ceste, nastane zlom. Ale neskutočný. Svoju trpezlivosť opäť staviam od základov a jednoducho... nevládzem.

Predstavte si, že staviate hrad. Nosíte ťažké kamene po skalnatom kopci a nevládzete. Snažíte sa postaviť pevnú stavbu, ktorá vydrží storočia, ale akonáhle vystúpite hore a položíte skalu, skotúľa sa dole kopcom.

Takto sa teraz cítim ja. Ako stavbárka, ktorá vyniesla skaly na kopec, ale všetky sa skotúľali. Zatiaľ som nenašla spôsob, ako ich efektívne podobrieť.

Pevne verím, že sa všetko vyrieši. Čo iné ako nádej mi predsalen ostáva, že? Ale niekde som čítala, že nájde umiera posledná. Ale predsa umeira.... :(

Archív videí

Fri, 17 Dec 2010 18:22:43 +0100

V tomto článku budú uverejnené vždy len videá, ktoré boli kedysi hore v menu, ale boli nahradené :) To aby sa na nich nezabudlo a poprípade sa opäť pripomenuli. Nejde teda o žiadny plnohodnotný článok, bude slúžiť hlavne pre mňa :) ;) Ďakujem za pochopenie :)

Bolesť z lásky nejde zmierniť hojivými mastičkami...

Tue, 14 Dec 2010 20:17:58 +0100

Bolesť z lásky nejde zmierniť hojivými mastičkami.

(Bidpaj)

Poslednú dobu mám zvláštny pocit.

Neviem čo sa deje, alebo možno i viem, ale sama si to celé nechcem priznať.

Nechcem zo seba robiť chúďatko, ktoré sa v jednom kuse ľutuje, ale... občas si potrebujem poplakať i ja. Inak to nejde. Bohužiaľ. Možno to bude len mojou hlúpou zbabelosťou, ktohovie, možno niečím úplne iným. Ale jedno viem - ak to takto pôjde ďalej, láska pre mňa bude prekliatím.

Určite poznáte ten pocit, keď vedľa niekoho sedíte, ale nemôžte mu povedať čo k nemu cítite. Keď sa s niekým na seba usmievate, ale nemôžte pritisnúť vlastné pery na tie jeho. Viem ako vyzerám... nie som krásavica. Tvár mám peknú, postava o ničom. Mám sa však rada, sebaúcta je dôležitá, ale predsalen mám pocit, že väčšina vecí nikdy nebude taká, aká má byť.

Bolest z lásky nejde zmierniť hojivými mastičkami... naprosto s týmto výrokom súhlasím. Nedá sa to. Nič tú bolesť nezmierni. Môžte plakať do noci a napriek tomu bude všetko rovnaké.

Priznám sa, som zbabelec, ktorý nedokáže tomu druhému povedať, že ho ľúbi. Raz som to povedala a dopadlo to katastrofálne. A ľúbil i on mňa a predsa len... je mi ľúto toho celého. Ale asi to tak malo byť. Odvtedy?

Nikdy som vzťah nemala. Nikdy nie taký naozajstný. Jeden vzťah cez diaľku vzťahom predsalen nie je. A občas mi je ľúto, keď sa dívam na kamarátky, ktoré sú šťastné, usmievajú sa a idú ruka v ruke s priateľom. Dajú mu pusu na privítanie, na rozlúčku... a ja som v živote od nikoho takú tú pravú pusu nedostala.

Nečakám na princa na bielom koni... jednoducho nie som ten typ, ktorý je príťažlivý tak naozaj.

Mala by som sa zmeniť. Koľkokrát som si to už povedala, že? A nič... :) Raz to však snáď dotiahnem do konca. Pevne v to verím!

I love you | | Damon & Elena

Tue, 14 Dec 2010 20:08:05 +0100

Našla som opäť video, ktoré mapuje vzťah medzi Elenou a Damonom. Neviem, ale mám rada túto variantu vzťahov - Elena+Damon. Bol by to nádherný vzťah, kebyže to vyjde. Ako si len želám, aby to tak bolo.

Neviem ako vy, ale som nesmierny fanúšik tohto páru, ktorý však momentálne nepatrí medzi ozajstné páry, ALE :) Elena mu dala najavo viackrát, že jej na ňom záleží, čo ma nesmierne teší. Nenávisť má nesmierne blízko k láske a naopak. Raz ho už znenávidela, čo ak ho bude čoskoro milovať?

Stefan v mojich očiach nie je Mužom s veľkým M. Bohužiaľ... je ním Damon a pevne verím v tento ľúbezný vzťah, ktorý by mňa osobne nesmierne potešil. Pevne však verím, že to nedopadne tak ako v Twilight - že Elena bude milovať oboch bratov (Bella milovala Jakea i Edwarda). Ale čo ak?

Ech, neznášam trojuholníky takéhoto typu. Som zvedavá, ako to celé dopadne! :)

Vianoce, Vianoce, Vianoce a opäť tá otrepaná otázka...

Mon, 13 Dec 2010 19:39:46 +0100

... čo si želáš pod stromček?

Úprimne, pri tejto otázke sa mi stavajú chlpy na rukách dupkom. Nepomôžem si, ale je to maximálne zbytočná a hlavne hlúpa otázka. Vianoce totiž nie sú len o darčekoch, ako sa mnohí mylne domnievajú. Sú v prvom rade o vzájomnej pohode, láske a o tom, že sme v daný deň celá rodina pohromade.

Vôňa škorice, jabĺk či rôzneho čajového pečiva je ten dôvod pre radosť. Možno otrepané rozprávky v telke, vytvárajú nám však úsmev na perách. Ja osobne si neviem predstaviť Vianoce bez takého Mrázika napriek tomu, že ho máme na DVD, si pred tú telku sadnem a pozerám. Pre mňa sú Vianoce niečím neopakovateľným a úprimne... najviac si želám rodinnú pohodu, ktorú však zväčša nedostanem. Predvianočné zhony sa podpíšu na všetkých a sme časť sviatkov podráždení. Neraz sa stalo, že niekto treskol dvermi a nevečeral s nami.

Samozrejme netvrdím, že nechcem žiadne hmotné veci. Zišiel by sa mi nový anglicko-slovenský/slovensko-anglický slovník. Frazeologický, synonymický a neviem aký ešte slovník. Príprava na maturitu z anglického jazyka - najradšej by som bola kebyže ide o úroveň B2, maturita z francúzského jazyka B1. Zbierka príbehov o Vianociach v pôvodnom jazyku od Dickensa. Séria Hry o život, Odkaz dračích jazdcov, Krvné putá. DVD Iron Man, či Eclipse, alebo dokonca nejaká tá klasika. Som človek ako každý iný, ale predsa len - sú to postrádateľné veci, ktoré k životu nikto z nás nepotrebuje. Dá sa obísť i bez nich.

Preto je pre mňa otázka: čo si želáš pod stromček? nie práve najpríjemnejšia. Dôvod? Jednoduchý. Čo povedať? Človek toho chce veľa, nikdy nie málo. Ale ak sa uspokojí s tým málom čo má, nájde cestu k tomu krásnemu bytiu Vianoc, ktorý sa okolo nás vznáša.

Ako malá som rada trhala obaly darčekov. Tešila sa s bábiky, plyšáka, alebo lega. A dnes? Rada trávim čas v kuchyni nad pečivom, vypekám a snažím sa užiť si tie krátke sviatky, počas ktorých sme všetci spolu.

A čo si želám najviac?

Tuhé objatie od mojich milovaných a bozk na líce :)

Posledný nácvik za nami, venček pred nami...

Wed, 08 Dec 2010 15:49:43 +0100

Dnes sme mali náš posledný nácvik a v sobotu nás čaká veľké finále trojmesačných "tréningov". Som trošku nervózna, z druhej strany smutná, nesmierne šťastná a zároveň sklamaná. Tanec zbožňujem a nácviky patria jednoznačne k tým krajším dňom v mojom živote, pretože mi každý niečo dal. Je pravda, že tri som vynechala, ale napriek tomu to bolo dokonalé. Prežila som si tam niečo... niečo spolu so svojou triedou. Bude to prvá taká ozajstná Akcia s veľkým A. Či nie? :) Pre mňa určite.

Premýšľam, celý čas, ako vlastne prežijem to, keď to celé zmizne. Žiadne stredajšie nácviky a nadávky nato, že sa nestíham na ďalší deň učiť. Bude to všetko preč. Som trošku rada, predsa len budem mať viac času pre seba, ale... tanec milujem a teraz sa ho opäť budem musieť vzdať. Rada by som začala tancovať tak naozaj, profesionálne, ale financie to nedovoľujú. Je mi z toho zle, je mi z toho všetkého na nič... ale to je život. Raz si možno splním svoj tajný svet a tancovať sa naučím tak, ako to môžme vidieť v telke.

Som šťastná a zároveň sklamaná. Smejem sa a zároveň plačem. Tak to má byť?

Ktovie... :)

Venček...

Sun, 05 Dec 2010 19:34:59 +0100

Nezadržateľne sa to blíži!

11. december 2010!

Môj venček...

Mnohí z vás očividne budú na pochybách a nebudú vedieť o čo sa jedná, preto vysvetlenie: ide o zvyk, ktorý sa udržuje hlavne na Slovensku. Vždy v deviatom ročníku (štvrtom, alebo piatom na osemročnom, ja tom ten tretí prípad :)) sa uskutočňuje prvý ples, ktorý sa nesie v tradičnej tónine.

Konkrétne sa tancuje 15 tancov a to:

Blues, Foxtrott, Mazúrka, Tango, Anglický valčík, Viedenský valčík, Disco, Slowrock, Country, Polka, Salsa, Čača, Jive, Párové disco, Čardáš

Celkovo bola dosť fuška sa naučiť za cca 10 nácvikov všetky tance a nakoniec i poriadne program: nastupovanie, výmena partneriek (2x) atď.

Ale ak mám byť úprimná, nesmierne sa na tento deň teším. Bude jedným z tých významnejších v mojom živote. Neviem sa dočkať!

P.S.: Pieseň, ktorú som hodila na úvod je od Peteya Pabloa a určite ju všetci poznáte: Show Me The Money. Prečo táto? Púšťajú nám ju pri párovom discu a vryla sa mi do pamäti ako pieseň Venčeka :)

Damon & Elena ♥ Gotta be somebody

Sun, 05 Dec 2010 10:14:28 +0100

Určite nie som jediná, ktorá sleduje Upírske denníky (samozrejme original, nie nadabované... nič proti dabingu, ale ja ho nedokážem zniesť :) ). Prakticky od začiatku som vrelo dúfala vo vzťah Eleny a Damona, bohužiaľ v boji o Elenino srdce vyhral Stefan, ale ktohovie ako to nakoniec dopadne, že? :) Toto video patrí určite medzi najkrajšie spracované fan videá, aké som mala v živote možnosť zhliadnuť. Je nádherne spracované, i tá hudba v pozadí sa k nemu dokonale hodí. Sama neviem ako prežijem neskutočne dlhú vianočnú pauzu, ktorá nás ohľadom tohto seriálu čaká. Dúfam, vrelo dúfam, že prejde rýchlo, inak budem asi nútená pozerať celé Upírske denníky od začiatku, aby som to prežila. V 11. časti 2. série by sa malo niečo odohrať medzi Katherine a Stefanom. Bude to značiť rozpad vzťahu Eleny a Stefana? Ak mám byť úprimná, verím v to. Stefan&Katherine, Damon&Elena - tak by sa mi to páčilo najviac :)

Zatiaľ prajem príjemné zhliadnutie videa, dúfam, že sa vám bude páčiť rovnako ako mne :)

Trailer k jedenástej časti nájdete pod perexom :)

Goo Goo Dolls - Iris

Sat, 04 Dec 2010 12:57:11 +0100

And I don't want the world to see me
Cause I don't think that they'd understand
When everything's made to be broken
I just want you to know who I am...

Mám pocit, že srdce sa mi trhá na kúsky. Ani neviem prečo vlastne. Všetko sa predsa v mojom živote mení k lepšiemu, a predsa mám ťaživý pocit na duši. Nechcem nikoho zaťažovať článkami bez zmyslu, ale mám pocit, ako keby sa všetko rútilo a popritom sa na inom mieste staval nový domček z karát. Ten predtým sa pomaly rúti. Je to snáď znak toho, že sa môj starý život mení, ale nový naberá na obrátkach a všetko bude lepšie ako kedysi? Ako len dúfam, že to tak ozaj je... inak by mi to celé nesmierne chýbalo.

Pesničku určite všetci poznáte, dúfam, že poteší :) Mne síce pri počúvaní premieta pamäť rôzne spomienky, alebo veci, ktoré by sa mohli odohrať. Je mi trošku do plaču, ale inak ju milujem. Dúfam, že vy ju máte radi rovnako a ak nie: každý máme rád niečo iné.

Príjemné počúvanie! :)