Na počudovanie som sa pri téme na tento týždeň slabo pousmiala. Samovražda. Premýšľam, či ide o motiváciu k nej, alebo mal tím len pesimistickú náladu, alebo sa chcel pobaviť? Ach, nemám poňatia čo viedlo k navrhnutiu tejto témy, ale chytro sa chytám stebla trávy a píšem ako o život :)

Spomínam si na deň, keď mi kamarátka písala, že jedna jej kamarátka sa zabila. Nikto nevedel prečo, len ju to neskutočne bolelo. Keď som sa o tom rozprávala s mamou a povedala jej, čo by urobila, keby že skočím zo strechy, alebo si podrežem žily, dostala som len a len chladné slová, ktoré boleli, ale zároveň mi otvorili oči dokorán ako nič predtým:

Mnohí si pomyslíte: to že jej povedala vlastná matka?, ale ja som za tie jej slová vďačná. Predtým som nad samovrahmi premýšľala ako nad niekým, kto nabral odvahu odísť. Ale keď mi povedala svoj uhoľ pohľadu... nie je to vlastne tak? Akékoľvek máme problémy a pomyslíme na žiletku alebo 11. poschodie, uvedomíme si čo by sme mohli stratiť. O čo by sme mohli prísť. Uvedomuje si to však i ten, ktorý sa rozhodol ukončiť svoj život?

Pamätám sa na deň, keď som sama držala nôž pri mojich žilách na predlaktí a plakala. Prudko som ho odhodila a rozplakala sa ešte viac. Nie za to, čo som chcela urobiť, ale za svoje myšlienky, ktoré sa mi ronili hlavou. Jedna moja časť hovorila: ...si zbabelec! Zatiaľ čo druhá kričala: ...si silná! Nevedela som komu veriť, v hlave sa mi len ozýval hlas mojej mamy z onoho dňa: ...prestaneš byť mojou dcérou.

V ten deň som si uvedomila, aká som bola zbabelá. Chcela som využiť smrť len a len preto, aby som sa viac už nemusela trápiť. Preto, aby som ostatným vrátila tú bolesť, ktorú som pociťovala pri tom, ako mi dávali imaginárne facky. Nie, nebol to dôkaz sily, bol to dôkaz mojej hlúposti. Každý deň keď vstanem pristúpim ku zrkadlu a usmejem sa na seba. Pretože viem, že som sa otočila tej zbabelosti chrbtom a nikdy viac nepomyslím nato, ako by som mohla napomôcť samej sebe k tomu, aby som sa už viac nenadýchla. Predsa len vzduch v pľúcach je taký príjemný a pocit, keď sa ráno človek zobúdza v posteli a slnko mu svieti do očí, je hrejúci... napriek tomu, že naň nadávam :)

Čo teda usudzujem?

Samovražda je prejavom hlúposti, zbabelosti a toho, že silou mocou chceme dokázať, aký sme silný, ale malá dušička nám hovorí, že to tak vôbec nie je. Raz každý z nás predsa umrie, všetci raz budeme ovoniať fialky odspodu, ale kto mi povie dôvod, prečo tomu máme napomôcť? Život je krásny, napriek všetkým fackám a bolestným spomienkam. A treba ho žiť, pretože taký život ako je tento, už viac nezažijeme.