Musím povedať: och, aký priznačný citát, pre moje momentálne duševné rozpoloženie! Chýb som urobila more, dokonca boli i nesmierne bolestivé, vážne to teda znamená, že som robila niečo čo stálo zato? Bohužiaľ, je to preč, zmizlo to a ja v duši pociťujem len prázdnotu, ktorá sa pomaly napĺňa niečím neznámym...

Prvé kroky sú vždy najťažšie, človek sa potkýna, ale napriek tomu ide ďalej a jedného dňa, ani nevedno kedy, sa rozbehne a nevie už zastať. Čo by som k tomu mala dodať? Nie je to tak? Z každej jednej chyby sa človek spamätáva podobne. U mňa to tak jednoznačne je, neviem ako u vás - ostatných :) Ale ja som sa po každej jednej chybe, ktorú som urobila a pociťovala vo vnútri svojej duše, začinala spamätávať pomaly, ale nakoniec som začala opäť dýchať.

Dnes celý večer preplačem a na druhý deň opäť idem. Čo by som k tomu mala povedať? Všetky tie pocity zo seba vyplavím a potom je to okey. Opäť sa zabávam, opäť žijem... v duši mi zvoní šťastie a na tvári sa mi odzrkadľuje úsmev. Priznávam, nie som maximálne zmierená, ale z veľkej časti áno, pretože viem, že to čo sa stalo sa už neodstane.

Teraz v tejto rýchlosti mi napadlo niečo, čo som čítala mnohokrát: Neži pre včerajšok, pretože ten už minul. Neži pre zajtrajšok, pretože  nikto z nás nedokáže čítať v knihe osudu. Ale ži pre dnes, pretože len okamih, ktorý momentálne prežívaš dokážeš ovplyvniť.

Čo naň poviete? Mne sa neskutočne páči a priznávam, snažím sa ním riadiť, i keď to nejde vždy len tak ľahko.

A čo k citátu, ktorý je témou tohto článku? Nebojte sa vlastných chýb, posúvajú vás dopredu a akokoľvek vás bolia, vždy vám napomôžu rozvinúť vašu dušu. Nato nikdy nezabúdajte. A prečo vlastne padáme? :) Aby sme sa opäť naučili vstať... :)