Téma týždňa, ktorá ma ako-tak zaujíma a všimnem si ju až dnes? Mala by som sa hanbiť!

Ale čo by som vlastne týmto smerom povedala? Celé veky sa už diskutuje o tom, či vlastne nejaký pomsrtný život existuje (nikto to samozrejme nepotvrdí, nik sa VRAJ nevrátil... bohvie kde je pravda, možno o tom ľudia len neradi hovoria ;)) a či máme vôbec dušu a bla bla bla.

Môžme však s istotou povedať, že v dnešnej dobe ešte stále neexistuje elixír mladosti, ktorý by nám daroval večný život. Každý z nás raz zomrie a bude ovoniať fialky odspodu. Možno nie je práve príjemné ležať naveky v stiesnenom priestore rakvy (ľutujem tých, čo majú klaustrofóbiu a náhodou sa duša uväzní v ich tele... nechcela by som to zažiť). Ale viete, ja sa dám radšej spáliť - je to starý zvyk Slovanov, sme súčasťou tohto národu, tak prečo nedovoliť, aby môj popol rozsypali na posvätnom mieste, na mieste, ktoré má pre mňa neskutočný význam? :) Vrátim sa tam, odkiaľ som vzišla - do zeme. A nič mi nebude brániť priamemu splynutiu, ako tomu bráni rakva. Verte mi, či nie, rakva vám nedovolí splyňuť so zemou tak ako vám to nedovolí urva, v ktorej je uchovaný popol vášho tela. Pozostatok toho, že i vy ste tu niekedy žili :)

Poviem vám jednu morbídnu vec: chcem síce, aby moje pravnúčatá vedeli, že som žila (ak dovtedy nebude koniec sveta (nie, na 2012 nenarážam :D)), ale zároveň sa chcem vrátiť tam, odkiaľ som vzišla - takže nejaký menší pamätník, alebo urna, v ktorej by mal byť údajne môj popol a ja niekde v lese :)

Viete, posmrtný život možno nie je práve to, čo si myslíme, že je. Existuje veľa verzií: astrálny svet, v ktorom naša duša zmizne, alebo peklo a nebo, reinkarnácia... ale je to ozaj pravda? Ktohovie, nemôžme si byť ničím istý. Ja osobne verím v delenie duše, inak by nemohlo byť toľko ľudí, keď ich kedysi bolo oveľa menej. A keď sa mužská časť so ženskou časťou spojí, vznikne nezničiteľné puto, ktoré my nazývame láska - a čo ak to je len pocit spojenie? :)

Ktovie.

Viac týmto smerom asi nepoviem, pretože je to podľa mňa zbytočné. Každý máme svoj názor na vec, ale pamätajme nato, že naše telo je len schránkou, nič viac, nič menej. A preto nepotrebuje po smrti extrémnu starostlivosť - i preto sa chcem nechať spáliť, nechcem mať pocit, že moje telo bude raz niečo ako pamätník, ku ktorému budú chodiťmoje pravnúčatá s tým, že som preč. Pretože to nie je pravda, nechám na svete odkaz, ktorý si bude rodina pamätať - ale nenechám ho prostredníctvom tela, ale duše - teda práce, ktorú som počas života vykonala. Myšlienok, ktoré som povedala, objatí, ktoré som rozdala a úsmevo, ktoré povzbudili.

Nie je snáď to cieľ nášho života? :) Telo je len nebadaný faktor toho, čo sme tu po svojej smrti nechali. Je toho oveľa, oveľa viac... :)