Pomaly, ale isto. Niekedy premýšľam nad tým ako je možné, že ešte žijem, dýcham... dokážem konať rozhodnutia. Jednoducho sa riadiť podľa seba samej, robiť veci tak ako chcem. Nie, netrpím vidinami. Nenahováram si, že je niečo inak, ako v skutočnosti je. Som realista a snažím sa na svet dívať bez ružových okuliarí, ale občas to už nezvládam.

Vždy sa snažím mať úsmev na perách. Tváriť sa, že je všetko okey... ale niekedy, nech si človek hovorí čo chce, to vážne nejde. Tvrdia mi, že nemám starosti. Že to jediné čo mám na krku je škola. Ale čo ak je pravda niekde úplne inde? Neumyjem riad, je oheň na streche. Nepovysávam dom - opäť. I ja som len človek a mám právo zabúdať, či nie? Mám diár, do ktorého si všetko zapisujem, ale predsa len mi jednoducho niektoré veci vykĺznu z mysle. Kedysi som sa denno-denne s rodičmi hádala. Teraz sa hádam v prvom rade s otcom, nie často, ale hádam. A keď sa už hádama, tak poriadne. Tisnú sa mi slzy do očí. Vždy si poviem: prekúsni sa cez to dievča, bude to dobré. Ignoruj jeho reči...

Ale nedá sa to.

Nedokážem to.

Moje ego mi nedovolí čušať a pritom by to bola občas tá najlepšia voľba.

Ľuďom radím, nech sa usmievajú. Nech ukážu životu, kto je jeho pánom. Nech mu ukážu, že život si môžme žiť ako chceme. Ale sama to občas nedokážem. Snažím sa, pred okolím, ale akonáhle vojdem domov úsmev opadne. To všetko čo som cez deň nosila na ramenách sa na mňa vrhne a nevládzem.

Po mesačnej pauze som sa opäť pustila do kníh. Začala som premýšľať nad tým, prečo nie sú niektoré veci také jednoduché, ako v knihách. Ale potom som si uvedomila, že i postavy riešia svoje problémy, len počas čítania sa zdá, že len luskli prstami a všetko bolo okey.

Želám si občas sa nad veci len tak preniesť. Byť tou múdrejšou, ktorá ustúpi. Byť menej impulzívnou, menej vášnivou a zamerať sa na svoje plusy. Je ich predsa tak veľa... ale občas dve zlé vlastnosti, ktorými ovplývam, prevýšia i 20 plusov, ktoré môžem mať. Je to smutné. Nedokážem to ovládať. Vždy keď si myslím, že som na dobrej ceste, nastane zlom. Ale neskutočný. Svoju trpezlivosť opäť staviam od základov a jednoducho... nevládzem.

Predstavte si, že staviate hrad. Nosíte ťažké kamene po skalnatom kopci a nevládzete. Snažíte sa postaviť pevnú stavbu, ktorá vydrží storočia, ale akonáhle vystúpite hore a položíte skalu, skotúľa sa dole kopcom.

Takto sa teraz cítim ja. Ako stavbárka, ktorá vyniesla skaly na kopec, ale všetky sa skotúľali. Zatiaľ som nenašla spôsob, ako ich efektívne podobrieť.

Pevne verím, že sa všetko vyrieši. Čo iné ako nádej mi predsalen ostáva, že? Ale niekde som čítala, že nájde umiera posledná. Ale predsa umeira.... :(