Poslednú dobu mám zvláštny pocit.

Neviem čo sa deje, alebo možno i viem, ale sama si to celé nechcem priznať.

Nechcem zo seba robiť chúďatko, ktoré sa v jednom kuse ľutuje, ale... občas si potrebujem poplakať i ja. Inak to nejde. Bohužiaľ. Možno to bude len mojou hlúpou zbabelosťou, ktohovie, možno niečím úplne iným. Ale jedno viem - ak to takto pôjde ďalej, láska pre mňa bude prekliatím.

Určite poznáte ten pocit, keď vedľa niekoho sedíte, ale nemôžte mu povedať čo k nemu cítite. Keď sa s niekým na seba usmievate, ale nemôžte pritisnúť vlastné pery na tie jeho. Viem ako vyzerám... nie som krásavica. Tvár mám peknú, postava o ničom. Mám sa však rada, sebaúcta je dôležitá, ale predsalen mám pocit, že väčšina vecí nikdy nebude taká, aká má byť.

Bolest z lásky nejde zmierniť hojivými mastičkami... naprosto s týmto výrokom súhlasím. Nedá sa to. Nič tú bolesť nezmierni. Môžte plakať do noci a napriek tomu bude všetko rovnaké.

Priznám sa, som zbabelec, ktorý nedokáže tomu druhému povedať, že ho ľúbi. Raz som to povedala a dopadlo to katastrofálne. A ľúbil i on mňa a predsa len... je mi ľúto toho celého. Ale asi to tak malo byť. Odvtedy?

Nikdy som vzťah nemala. Nikdy nie taký naozajstný. Jeden vzťah cez diaľku vzťahom predsalen nie je. A občas mi je ľúto, keď sa dívam na kamarátky, ktoré sú šťastné, usmievajú sa a idú ruka v ruke s priateľom. Dajú mu pusu na privítanie, na rozlúčku... a ja som v živote od nikoho takú tú pravú pusu nedostala.

Nečakám na princa na bielom koni... jednoducho nie som ten typ, ktorý je príťažlivý tak naozaj.

Mala by som sa zmeniť. Koľkokrát som si to už povedala, že? A nič... :) Raz to však snáď dotiahnem do konca. Pevne v to verím!