Prečítala som si tému týždňa a...
...pichlo ma pri srdci.
Pocítila som nesmiernu bolesť, pretože som si uvedomila čo všetko poslednú dobu trápi mňa. Nebojte sa, viem, že mnohí sú na tom 10x horšie (napr. deti v Afrike, alebo ľudia na onkológii, tí, ktorí o niekoho prichádzajú :)), ale občas si to človek nedokáže pripustiť a vidí len tú svoju prekliatu bolesť, ktorá nechce zmiznúť.
Stalo sa vám už, že ste sa porezali a mysleli ste si, že už je všetko v poriadku? Vtom ste si však niekde obdrali chrastu a opäť tiekla krv. Jazva už nebolí, len pohľad na ňu vám pripomenie čo sa stalo, ale chrasta stále môže odpadnúť skôr, odrieť sa. A takéto chrasty máme i na duši. Jazvy ostávajú, navždy. Znamenajú, že duša ostane poznačená, nebude taká ako predtým, ale žije ďalej, rana sa už neotvorí. Nebude to opäť bolieť, nebude nadávať, že vás štípe. Bude tam, ale bežne ju nebudete pociťovať. Len spomienky vám občas prinesú žiaľ, ktorý ste v minulosti pociťovali, ale už to bude len povrchové.
Jazvy sú lepšie, ako chrasty...
Ale mám byť úprimná? Občas by som radšej za niektoré psychické facky, dostala jednu do zubov. Neskutočne by to bolelo, ale... duši by sa to nedotklo (pokiaľ by samozrejme nešlo o nejaké násilie v rodine, alebo znásilnenie, pri ktorom ranu utŕžite... to je už ďalší otáznik, ktorý kričí: diskusia, diskusia, diskusia!!!).
Ale čo vám poviem... mala som vytknutý členok, 2 týždne som nosila dlahu. Mala som problémy s tlakom. S kolenom. A neviem s čím všetkým. Ale už nato nemyslím. Som v tomto ohľade poriadku. Ale keď som sa pohádala s rodičmi, 2 mesiace sa nerozprávala s najlepšou kamarátkou, takmer prišla o dievča, ktoré mi bolo takmer sestrou... plakala som. Neskutočne. A plakala by som opäť. Rana na duší bolí viac, ako rana do tváre. Krutá pravda. To čo je na duši s vami bude celý život. Telo sa dá dať do poriadku, aspoň ako tak, môžte ďalej žiť s kedysi zlomenou nohou, alebo vykĺbeným ramenom... dá sa to do poriadku. Dokonca sa dá žiť i na vozíčku, i keď vám ten vozíček bude vždy pripomínať čo sa stalo... ale tam hrá rolu i rana na duši.
Nebudem viac hovoriť. Myslím, že všetci vieme ako to je... všetci vieme, čo nás bolí viac.
A ktohovie, možno raz príde doba, keď nás bude viac trápiť zlomená noha, ako strata najlepšieho človeka, ktorý do nášho života vošiel... :)
nicavsechno | 20. prosince 2010 v 20:54 | 
Uplně souhlasím, rána na duši je horší než ráda fyzická. Rána na duši nejde jen tak vymazat.:(